V rámci národného projektu Terénna sociálna práca v obciach I, ktorý realizuje Implementačná agentúra MPSVR SR financovaného z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu Operačného programu Ľudské zdroje otvárame nový seriál článkov, v ktorom vám chceme predstaviť ľudí pracujúcich priamo v teréne a ktorí nám pomôžu otvoriť dvere k poznaniu života marginalizovaných komunít a neľahkej práce terénnych sociálnych pracovníkov a terénnych pracovníkov.
Mgr. Ľudmila Kliská z obce Dulovce
Predstavte sa nám, svoju rodinu, záľuby…
S manželom sme vychovali dvoch synov, ktorí sú dnes vo veku 32 a 30 rokov, obaja ženatí a na jar sa stane dvojnásobnou babkou. Na toto obdobie sa veľmi teším. Rada čítam, hlavne literatúru faktu, mám veľmi rada divadlo, no najradšej mám folklór. V mladšom veku som sa aktívne venovala tejto záľube, viedla som detský folklórny súbor v našej obci a teraz som už iba konzument tejto záľuby.
Mojim obľúbeným citátom je – Keď práca nie je pretkaná láskou, tak je zbytočná. (Matka Tereza)
Čo ste robili pred tým, ako ste sa stali terénnou sociálnou pracovníčkou? Aká bola vaša cesta k tejto práci?
Sociálnu prácu aktívne vykonávam od r. 1995, ešte na vtedajšom obvodnom úrade, na odbore sociálnych vecí. Nastúpila som na pozíciu sociálnej kurátorky. Splnil sa mi sen. Túto profesiu som v plnom nasadení, s chuťou a láskou vykonávala 15 rokov. Po tejto dobe som sa rozhodla z tejto pozície odísť. Prečo? Doviedli ma k tomu dve okolnosti. Postupne som zistila, že z dôvodu legislatívnych zmien, začala byť moja práca viac o administratíve, ako o samotných ľuďoch. Potrebovala som mať pocit, že som tu pre ľudí a nie preto, aby som mala podchytené všetko na papieri (i keď, aj ten je dôležitý), ale podstatný bol pre mňa môj klient, ktorému som sa nemohla naplno venovať tak, ako predtým. A ako druhý dôvod, pre ktorý som sa rozhodla zanechať túto prácu, ktorá ma nesmierne bavila a napĺňala, je fakt, ktorý s odstupom času môžem nazvať „syndrómom vyhorenia“. Bez mojich klientov som však dlho nebola. Od roku 2010 pracujem na miestnom obecnom úrade, na pozícii sociálnej pracovníčky a od roku 2012 prostredníctvom národného projektu Terénna sociálna práca v obciach nepretržite, ako terénna sociálna pracovníčka.
Cieľom terénnej sociálne práce je sprístupniť občanom žijúcich v rôznych sociálnych podmienkach existujúce spoločenské zdroje, umožniť im participáciu na rozhodovacích procesoch v spoločnosti a podporiť možnosť žiť kvalitný, dôstojný život. Aké konkrétne činnosti, aktivity napĺňajú tento cieľ?
Pri výkone mojej práce som mala tú výhodu, že ma moji klienti poznali už z predošlej práce, preto som nemala problém so získaním ich dôvery. Od začiatku vedeli, že keď budú potrebovať pomoc, tak u mňa ju vždy dostanú, pokiaľ to dovoľujú moje možnosti a kompetencie. Vedia však aj to, že moje slovo platí. A také očakávania mám aj od nich. Od samého začiatku sme si určili toto pravidlo, a preto naša spolupráca funguje bez väčších problémov už roky. Snažím sa ich viesť k zodpovednosti samého k sebe, potom môžu byť zodpovední aj k svojim blízkym a svojmu okoliu. Moja pomoc nespočíva iba v konkrétnej činnosti, ale snažím sa ich učiť, resp. viesť k tomu, ako si postupne môžu pomôcť vlastným pričinením. Napr. keď im ja vyplním šek, alebo tlačivo, je to o.k, ….ale mali by ste vidieť tú radosť, keď si za mojej asistencie vyplní tlačivo klient sám. Alebo keď ide klient na výberové konanie a prijmú ho, lebo sa vedel odprezentovať. Posilňuje to klientovo sebavedomie, sebadôveru, ktorá je u mojich klientov veľmi nízka. Toto považujem za najdôležitejšiu činnosť, ktorá má naplniť cieľ terénnej sociálnej práce. Ide to pomaly, ale tí čo chcú, počúvajú a učia sa.
Aké problémy s klientmi najčastejšie riešite?
Najväčšiu pozornosť si vyžaduje oblasť financií, kde každodenne riešime problém exekúcií klientov, kedy im pomáhame pri riešení, resp. spisovaní žiadostí o splátkový kalendár, pomoc pri vyplňovaní šekov, rôznych tlačív na rôzne inštitúcie, klientov učíme, ako si poradiť v prípade, že im nebude mať kto pomôcť.
V poradí druhý problém, ktorý najčastejšie riešime sú problémy v oblasti zdravia, kde sa venujeme sledovaniu dodržiavania liečebného režimu počas neprítomnosti žiakov v škole v čase choroby. Klientov, ktorí sa nevedia orientovať v cudzom prostredí, sprevádzame na rôzne odborné vyšetrenia v okresnom meste, ako aj mimo neho. Ďalšou pálčivou otázkou je oblasť osobnej hygieny a hygieny životného prostredia. Problém je ťažko riešiteľný, nakoľko tieto domácnosti nemajú v drvivej väčšine vodu. V tomto roku sme venovali pozornosť aj ženám nachádzajúcim sa v náročných životných situáciách, napr. aj formou poradenstva a sprevádzania v oblasti plánovaného rodičovstva. Tretia oblasť, ktorej sa venujeme takmer každodenne je spolupráca so školami, kde sme školám nápomocné, najmä pri riešení vymeškaných hodín. V rámci terénnej sociálnej práce sa zameriavame aj na skupinu obyvateľov – dôchodcov, ktorých pravidelne navštevujeme a monitorujeme ich aktuálnu situáciu.
Môžete nám priblížiť situáciu rodiny, kde za vašej podpory a intervencií sa vám podarilo problém vyriešiť?
Prvý príklad, ktorý môžem uviesť, je rodina, kde ide o slobodnú matku s dvomi maloletými deťmi, ktorá trpí duševnou poruchou a z toho dôvodu mala problém zvládnuť starostlivosť o domácnosť a zabezpečiť výchovu detí. Po smrti jej matky sa situácia v rodine zhoršila, deti chodili do školy zanedbané, neupravené v dôsledku čoho sa ostatné deti od nich odťahovali a vylučovali ich z kolektívu. Matku sme navštevovali v domácnosti každý deň a intenzívne sme s ňou pracovali. Naučili sme ju, ako sa o domácnosť starať. Svojpomocne si vymaľovala celý dom. Dnes je v rodine situácia stabilizovaná, sprostredkovali sme jej z charity použitý, funkčný nábytok a domácnosť je čistá. Klientka si vyžaduje naše každodenné vedenie a motivovanie vo všetkých smeroch aj naďalej.
Druhá rodina žila vo veľmi chudobných podmienkach, kde dochádzalo medzi jednotlivými členmi širšej rodiny k neustálym nezhodám. Rodina si našla podnájom, kde žije bezproblémovo. Svojpomocne si zriadila malú kúpeľňu, kedy sme jej pomáhali hlavne pri nákupe cenovo výhodného materiálu na kúpeľňu. Dnes sa môžu sprchovať každý deň v teplej vode, čo veľmi oceňujú. Zriadením kúpeľne sme jej pomohli naplniť jej sen. Snažia sa žiť príkladne, naďalej ich pravidelne navštevujeme a v prípade potreby poskytujeme poradenstvo, resp. spoločne hľadáme riešenia problémov. Uvedená rodina je príkladom toho, že ak má človek svoje bývanie a nikto mu do života nezasahuje, tak sa správa bezproblémovo.
Predpokladám, že sa vám stalo, že vás osudy klientov dojali. Aké máte mechanizmy, resp. čo robíte, aby ste boli empatickí a zároveň si udržali hranice?
Tak to som sa naučila ešte v predošlej práci. Byť empatická a pritom si udržať hranicu a zostať profesionálna. Ako sociálna kurátorka som riešila veľakrát problém týraných a opustených detí. V tom čase som bola mladšia, mala som svoje malé deti a vždy som bola až do takej miery empatická, že som stále myslela, že sú to moje deti a všetky som si chcela zobrať domov a starať sa o ne. Vtedy ma naučili moje staršie kolegyne, ako si zachovať v práci nadhľad. Išlo to pomaly, ale zvládla som to. Dnes som staršia, skúsenejšia a nemám malé deti a na každý problém mám svoj pohľad, ktorý ma presviedča o tom, že im pomáham a všetko, čo pre nich momentálne robím, je to najlepšie pre nich. No a v konečnom dôsledku, neriešim až také ´prekérne´ situácie, ako voľakedy. Sú to každodenné starosti mojich klientov, s ktorými sa spoločne snažíme popasovať.
Ako vyzeral váš včerajší pracovný deň?
Môj včerajší pracovný deň: ráno som prišla do práce a ešte pred dverami kancelárie ma čakala opatrovateľka, ktorú som vzala do terénu k dvom novým klientkam, seniorkám, ktoré majú záujem o opatrovanie v domácnosti. Obe dôchodkyne ma poznajú, tak som im opatrovateľku predstavila a ubezpečila som ich, že určite budú s jej prácou spokojné, nakoľko je zodpovedná a prívetivá. V kancelárii ma medzitým už čakali dvaja klienti. Jeden z nich potreboval pomoc pri napísaní odporu na súd voči platobnému rozkazu. Ďalšia klientka ma požiadala o pomoc pri vybavení termínu na operáciu srdiečka pre 5 ročnú dcérku. Volala som do Bratislavy – detské kardiocentrum – termín dostala na január 2017, kam ich budeme sprevádzať. No a ešte jedna klientka ma požiadala zavolať na úrad práce, chcela zistiť či jej vyplatia spätne rodinné prídavky na maloleté deti. Vyplácanie rodinných prídavkov mala pozastavené z dôvodu, že nepredložila potvrdenie zo školy o návšteve školy. Po obede som bola v teréne v dvoch rodinách, kde som sľúbila sprostredkovať do sviatkov nábytok z charity, nakoľko im chýbajú postele a stoličky. Zistila som, že v jednej rodine je nutné problém akútne riešiť. Záver pracovného dňa patril administratíve, kedy som si zapisovala intervencie do denníka a následne do jednotlivých spisov klientov.
Predpokladám, že v záujme riešenia problémov ľudí spolupracujete aj s inými organizáciami?
Každodennú spoluprácu máme s Úradom práce a sociálnych vecí v Komárne a pracoviskom v Hurbanove, kde naša obec spádovo patrí. Dobrú spoluprácu máme s obidvomi školami (základnou aj špeciálnou). Musím spomenúť aj spoluprácu s obvodnou pediatričkou, ktorá nám vždy dá na vedomie, keď je nutné riešiť nejaký problém ohľadne zdravia našich klientov. Už piaty rok máme veľmi dobrú spoluprácu s Katolíckou charitou v Komárne, ktorá nám je nápomocná v individuálnych prípadoch občanov: hlavne ak ide o materiálnu pomoc vo forme vyradeného nábytku a obnoseného ošatenia a hračiek, ktoré potom podľa potrieb a hlavne zásluh rozdávame tým občanom, ktorí to potrebujú najviac, alebo ktorí si to zaslúžia.
Čím vás táto práca obohacuje, čo vám dáva, resp. čo berie v pracovnom alebo aj v osobnom živote?
Moja práca ma stále baví, napĺňa a uspokojuje hlavne vtedy, keď vidím, aj keď v prípade mojich klientov veľakrát len malý, ale úspech a posun v ich živote. Keď mi klient príde povedať, ako sa mu darí, alebo nedarí, čo ho trápi, alebo teší. Sú to všetko výsledky mojej práce, ktoré ma nútia každý deň sa zamyslieť nad hodnotou a zmyslom života. A mojim zmyslom života je niečo hmatateľné po sebe zanechať, čo je v mojom ponímaní – pomoc človeku, ktorý to veľmi potrebuje.
Ďakujem za rozhovor Soňa Holíková
